Pamätníky

Pamätníky sú objekty situované na viditeľných miestach vo verejnom priestore. Ich cieľom je vzdať česť zaslúžilým osobám, zachovať spomienku na významné udalosti, no tiež obrátiť pozornosť ľudí na to, čo si dnes už celkom nemusia pamätať.

Toto vysvetlenie by bolo potrebné doplniť o dve oblasti, ktoré sú kľúčové pre pochopenie toho, akú funkciu môžu plniť pamätníky a čo nám hovoria o histórii danej krajiny. Po prvé, veľmi dôležité sú okolnosti, za akých vznikol pamätník, a zároveň aj oslavy a podujatia, ktoré boli organizované v jeho okolí. Po druhé, musíme sa zamyslieť nad tým, ako sa mení význam, ktorý okolité obyvateľstvo pripisuje danému pamätníku – alebo inými slovami – akým spôsobom sa mení vnímanie toho, o čom pamätník hovorí.

Načo vznikajú pamätníky?

Dôvod, pre ktorý vznikne pamätník, nemožno zjednodušiť iba na rozhodnutie, že daná osoba či udalosť si zaslúži, aby sa spomienka na ňu zachovala aj vo verejnom priestore (okrem iných foriem, ako napríklad pomenovanie ulice či školy po osobe či udalosti). Pamätníky sú totiž objekty, ktoré sa objavujú vo verejnom priestore s osobitným kontextom a cieľom. Stretávame sa s nimi preto, aby sa nezabudlo na dejinné udalosti alebo aspoň na ich istú verziu.

Najzreteľnejšie sme si to mohli všimnúť – hoci ide o extrémny a negatívny príklad – pri aktivitách komunistických orgánov v krajinách strednej a východnej Európy. Odhaľovaním nových pamätníkov – čo často sprevádzalo odstraňovanie tých existujúcich, ktoré predstavovali to, čo vtedy nemalo miesto v platnej doktríne historickej politiky – sa komunistické orgány snažili vytvoriť naratív o minulosti, ktorý sa v mnohých prípadoch vzďaľoval od historickej pravdy, no mal okrem iného slúžiť na opodstatnené odôvodnenie podriadenosti Kremľu. Preto sa v takom hojnom počte vo všetkých krajinách tzv. Východného bloku vyskytujú monumenty, ktoré pripomínajú hrdinstvo sovietskych vojakov v boji za vyslobodenie danej krajiny spod nemeckej okupácie, a zároveň velebia bratstvo v zbroji medzi partizánmi či vojakmi danej krajiny a príslušníkmi Červenej armády.

To však neznamená, že snaha využívať pamätníky na formovanie predstavy o minulosti je výhradnou doménou nedemokratických režimov – ich aktivity sú však najradikálnejšie a najkomplexnejšie, vďaka čomu je možné ich najjednoduchšie uchopiť.

Akým spôsobom hovoria pamätníky o histórii?

Pri uvažovaní o funkcii a úlohe pamätníkov vo verejnom priestore je potrebné si všímať nielen to, akým spôsobom môžu pamätníky hovoriť o minulosti – alebo ako predstavujú istú verziu histórie – ale tiež to, akým spôsobom sú prítomné vo verenom povedomí.

Intuitívne by sme mohli povedať, že pamätníky využívajú na naráciu formu, teda to, čo je na nich predstavené, ako aj text nápisu (alebo informácie umiestnené na samostatnom paneli). V niektorých prípadoch sú tieto formy expresie natoľko čitateľné, že objekt má sám o sebe veľký potenciál komunikovať istý obsah, a to najmä vtedy, ak je súčasťou pevného priestoru venovaného konkrétnym udalostiam – ako koncentračný tábor či popravisko.

Keď však na túto záležitosť nazeráme zo širšej perspektívy, je potrebné zdôrazniť, že najzásadnejší význam pre funkčné pôsobenie pamätníkov má miera, do akej sú monumenty prítomné vo verejnom živote.

Na tomto mieste sa však dotýkame oveľa širšej otázky, a síce historickej politiky, v rámci ktorej pamätník funguje len ako jeden z prvkov. Keď sa však budeme sústrediť na samotné pamätníky, je potrebné zdôrazniť, že najefektívnejším nástrojom na propagovanie a pripomenutie narácie, ktorú pamätník svojím obsahom vyjadruje, sú podujatia rôzneho druhu, ktoré sa konajú v jeho okolí. Totiž tak dlho, ako sa pamätník spája s pamätnými či spomienkovými obradmi, je zároveň prítomný aj v podvedomí lokálneho obyvateľstva – a niekedy celého národa.

Aj tu je možné poukázať na istú zákonitosť. Čím je vyšší spoločenský či politický záujem o konkrétnu tému, tým väčšej pozornosti sa tešia pamätníky, ktoré túto tému vyobrazujú. A naopak poklesom záujmu o danú tému následne pamätníky, ktoré ju zachytávajú, strácajú na význame.

Životnosť pamätníkov?

Pamätníky, pokiaľ nie sú zničené alebo odstránené, sa môžu spoľahnúť na dlhodobú prítomnosť vo verejnom priestore. Samotná existencia pomníka na danom mieste však automaticky neznamená, že korešponduje so sémantickým životom monumentu. Zjednodušene by sme totiž mohli povedať, že pamätník je tak dlho „živý“, ako dlho sa teší záujmu okolitého obyvateľstva.

Najlepšie sa dá tento problém ilustrovať na príklade pamätníkov, ktoré vznikli na základe politickej potreby. Kým boli v ich okolí organizované rozličné podujatia a bol o ne v spoločnosti záujem, vtedy v centre pozornosti stála aj narácia, teda obsah, ktorý pamätník vyobrazoval. Spolu s politickou zmenou alebo v dôsledku zásadnejšej režimovej zmeny mnoho pamätníkov stráca na význame – ba priam upadá do zabudnutia. Najlepším príkladom je pád komunizmu, kedy takmer zo dňa na deň prišli tisícky pamätníkov o pozornosť i starostlivosť, a teda sa prestali tešiť väčšiemu záujmu miestneho spoločenstva (obyvatelia túto situáciu niekedy využívali a sami odstraňovali tie najnenávidenejšie pamätníky).

Na druhej strane je však potrebné spomenúť, že naratívny obsah, ktorý zobrazuje pamätník – alebo jeho interpretácia – nie je vždy trvalý a za istých okolností sa môže meniť. Udiať sa to môže vtedy, keď isté prvky pamätníka môžu časom stratiť na aktuálnosti alebo prestanú byť zrozumiteľné pre ďalšie pokolenia, ktoré už necítia osobný vzťah k udalostiam predstaveným na monumente. A vtedy pomník, ktorý pripomínal účastníkov ozbrojeného povstania, sa môže stať miestom reflexie nie o tých hodnotách, za ktoré bojovali povstalci, ale o tých, ktoré sú pre nás, súčasníkov, najcennejšie.

V tomto kontexte býva dôležité aj to, kto organizuje podujatia či oslavy v okolí konkrétneho pamätníka. Ak sa organizácia z centrálnych orgánov dostane do rúk miestnej samosprávy, môže sa zmeniť aj naratívny obsah toho, na čo sa pri pamätníku spomína. Možnosť, pri ktorej sa z národného naratívu dostávame na lokálnu úroveň, môže vytvoriť impulz k tomu, aby sa miestne obyvateľstvo opätovne zamyslelo, čo dôležité pre nich predstavuje pamätník.

Vyvolávajú pamätníky konflikty?

Vznik pamätníkov, ako aj spomienkové obrady, ktoré sa v ich okolí organizujú, často sprevádzajú viditeľné emócie – ako pozitívne, tak aj negatívne. Týka sa to najmä pamätníkov, ktoré odkazujú na aktuálne a diskutované témy – pripomínajú kontroverzné postavy či udalosti, ktorých priebeh a následky nie sú jednoznačné – alebo vyobrazujú zjavnú manipuláciu moci a hovoria o minulosti nepravdivo.

Nesmieme však zabúdať, že isté pamätníky, ktoré nie sú miestom oficiálnych slávnostných udalostí, alebo sa na ne takmer už zabudlo, sa takmer okamžite môžu stať predmetom obrovských sporov. Môže sa to týkať vyrovnávania sa s minulosťou a – s odvolaním sa na situáciu zo strednej a východnej Európy – odstraňovania pamätníkov, ktoré časť spoločnosti interpretuje ako symboly sovietskeho zotročenia krajiny. Iné emócie môžu zase vyvolávať spory o predstave, ako má vyzerať budúcnosť krajiny – v tomto prípade sú predmetom konfliktu pomníky politikov či intelektuálov, ktorí sú stotožňovaní so stúpencami dávneho režimu alebo kontroverznej ideológie.

Posledné roky priniesli badateľné príklady potenciálu pamätníkov vyvolávať konflikty. Môžeme spomenúť ozbrojené zrážky, ku ktorým došlo v Lotyšsku v roku 2007 (vtedy išlo o pokus premiestniť pamätník „Bronzového vojaka“) či protesty odporcov proti pamiatke na vodcov Americkej občianskej vojny, ku ktorým došlo v americkom meste Charlottesville v roku 2017. V obidvoch krajinách boli zaznamenané prípady zranených, ako aj usmrtených osôb.

K najpesimistickejším prípadom patrí scenár, keď spory odohrávajúce sa v okolí pamätníka nadobudnú väčší ako len lokálny či štátny rozmer. Niektoré z konfliktov môžu totiž nadobudnúť až medzinárodný charakter – a to v prípade, ak pamätník vyobrazuje udalosti alebo osoby, ktoré iný národ neakceptuje (napríklad, keď sa týmto spôsobom pripomínajú ľudia alebo organizácie, ktoré sú pre jednu stranu hrdinami, no pre druhú môžu byť pokojne zločincami).

Udalosti poslednej dekády nás učia, že takéto spory, ktoré pramenia z nepochopenia minulosti a rozdielov v historickej pamäti, môžu byť ohrozením mierového spolunažívania. Stačí uviesť konflikty o pamäť ako poľsko-ukrajinský, maďarsko-rumunský či grécko-macedónsky spor, ako aj konflikty medzi krajinami bývalej Juhoslávie.

Čo nás učia pamätníky?

Pri pohľade na históriu pamätníkov – od chvíle ich vzniku až po súčasné obdobie – môžeme potvrdiť, že sú dôležitým ukazovateľom zmien odohrávajúcich sa v danej krajine. Jednak oboznámenie sa s okolnosťami ich vzniku, zámerom, aký sprevádzal ich stavbu, osobami zodpovednými za výber toho, čo je na nich predstavené a napísané, môže poskytnúť veľa informácií o tom, čo a prečo chcel daný autor povedať. Ale poznatky o tom, akú úlohu pamätník plnil vo verejnom priestore v ďalších rokoch po jeho odhalení alebo či bol miestom cyklických osláv, alebo – a ak áno, tak kedy – upadol do zabudnutia, sú skvelou príležitosťou pozrieť sa na skutočnosť, nakoľko história zobrazená na pamätníku bola dôležitá a aktuálna.

Z tohto pohľadu sú pamätníky neoceniteľným zdrojom poznatkov o kolektívnej pamäti a historickej politike – teda o tom, čo a ako si ľudia myslia o minulosti, a tiež o tom, ako sa politici snažia túto predstavu zmanipulovať. Tieto poznatky je potrebné zase využiť na spoznávanie a pochopenie histórie danej krajiny. Vďaka tomu totiž môžeme sledovať nielen proces zmien, ale aj rozdiely medzi nami a príčiny, pre ktoré sa niekedy rozchádzame v myslení o minulosti a hodnotení prítomnosti.

Východiskom by v tomto prípade malo byť historické vzdelávanie o okolnostiach, ktoré rozhodli o vzniku jednotlivých pamätníkov, ako aj o ich neskoršom osude. Je to o to dôležitejšie, že pamätníky, či tiež iné formy uchovania spomienky na minulosť (ako napríklad názvy ulíc) nás sprevádzajú každý deň a – čo je tiež dôležité – sme si ich už prestali alebo si ich prestávame všímať.

Priblížiť poznatky o možnostiach využitia pamätníkov pri spoznávaní histórie, a zároveň lepšie pochopiť zmeny odohrávajúce sa v kolektívnej pamäti národov stredovýchodnej Európy boli tiež cieľmi, ktoré sprevádzali projekt „Pamätníky 1918 – 2018“. Na to teda slúžia informácie, ktoré nájdete na tejto stránke, vrátane špeciálne pripravených textov o pamätníkoch z Poľska, Česka, Slovenska a Rumunska.

V prílohe pod týmto textom nájdete metodické pokyny pre prípravu textov o pamätníkoch, podľa ktorých vznikli texty na tejto stránke, ako aj názorné scenáre, ktoré pomôžu pri využití pamätníkov v rámci vzdelávacieho procesu. Nech sa páči, oboznámte sa s nimi.

Attachments:

Monument description form EN	[ ]	40 kB
Monuments of Remembrance. Guidebook EN	[ ]	875 kB